logo    SHA     

» Odborné články
BAZÁLNE, ALE NEUDÁVANÉ FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE POSTÚRU V HIPOTERAPII

Autor: K. Hornáček,
Pracovisko: FRO Bezručova 5 pri FN, Bratislava
Súhrn
Ovplyvnenie postúry má v hipoterapii kľúčovú úlohu. Faktory pôsobiace na postúru sú pre HT nešpecifické (typické aj pre iné
facilitačné metódy), špecifické a psychosociálne. Z neudávaných nešpecifických faktorov poukazujeme na predpokladanú
stimuláciu centrálneho posturálneho program cez senzorickú aferentáciu. Akcentuje ju ko-aktivácia svalových skupín
prostredníctvom pohybových synergií typu uzavretých reťazcov. Aj tým pozitívne ovplyvňujeme nezdôrazňované pôsobenia na
hlboký stabilizačný systém (autochtónne svalstvo chrbtice, bránicu, panvové dno, musculus transversus abdominis), ktorý zohrávarozhodujúcu úlohu pri poruchách postúry. Hipoterapia ovplyvňuje aj svalovo-šľachové slučky integrujúce funkciu osového orgánus funkciou končatín. Vzájomné prepojenie medzi kineziologickým programom a anatomickými štruktúrami nielen podmieňuje vytváranie zreťazených porúch, ale umožňuje nám aj ich liečebné ovplyvňovanie prostredníctom centrálneho posturálneho programu. To využívame aj v hipoterapii. Pri nej pôsobí aj excentrický typ cvičenia. Dochádza pri ňom k súčasnej aktivácii svalových vretienok a šľachových teliesok a podporuje aj väzivovú strómu. Ovplyvňujeme takto stabilizačno – posturálnu zložku pohybu.


Kľúčové slová: hipoterapia, postúra, centrálny posturálny program, pohybové synergie typu uzavretých reťazcov, hlboký
stabilizačný system, excentrický typ cvičení


Úvod
Kľúčovú úlohu v HT má ovplyvnenie postúry. Postúra odráža a ovplyvňuje celkový stav ľudského organizmu. Postúra označuje
všetky motorické schopnosti človeka, ktorých cieľom je udržanie polohy (Gúth a kol., 2004). Pri charakteristike postúry sa veľmi často vychádza z rôzne vysvetľovaného výroku Sherringtona (1906), resp. Magnusa (1916): „Posture follows movement like a shadow.“ Ak teda vychádzame z predpokladu, že postúra je na začiatku a na konci každého pohybu a je aj jeho súčasťou a základnou podmienkou, tak považujeme dosiahnutie a udržanie optimálnej postúry za hlavný predpoklad správnej funkcie pohybového systému, a tým nepriamo aj iných systémov človeka.
V súčasnosti pri vyšetrení posturálneho správania človeka vychádzame väčšinou z koncepcie vzpriameného držania. Tento prístup sa v praxi osvedčil, ale nemožno ho považovať za jediný a dostatočný. V prípade vzpriameného držania tela totiž nejde o jednoznačne definovaný stav. Neexistuje žiadna spoľahlivá a jednoznačná definícia normy vzpriameného držania. Preto sa dnes javí, že pre kliniku porúch držania je adekvátny prístup z hľadiska posturálnej ontogenézy, z hľadiska jednotlivých prvkov
posturálnej aktivity a reaktivity v ontogenéze pohybu človeka.


Podľa systémov ľudského organizmu môžeme rozdeliť pôsobenie HT na postúru (Hornáček, 2003):
1. priamo cez pohybový systém a
2. nepriamo cez iné systémy (respiračný, psychosociálne pôsobenie na osobnosť atď.).


Priame pôsobenie HT na pohybový systém môžeme rozdeliť veľmi schematicky na ovplyvnenie:
1. CNS ako riadiacej zložky a
2. myoskeletálnej ako výkonnej zložky, hoci poznáme význam senzomotorickej, osobitne proprioceptívnej, facilitácie.
Principiálny vplyv na riadiacu zložku môžeme didakticky rozdeliť na 3 úrovne:
1. na spinálnu (tlak do kĺbu a ťah z kĺbu ),
2. subkortikálno - supraspinálnu (ovplyvnenie centrálneho posturálneho vzoru) a
3. kortikálnu (tvorba programov, úprava pohybových stereotypov).


V rámci výkonnej zložky sú ovplyvnené všetky štruktúry: svaly, fascie, kĺby, ligamentá atď.
Pôsobenie HT na postúru predstavuje teda veľmi široké spektrum súčasne pôsobiacich faktorov na viaceré systémy, vývojové
úrovne a na rôzne štruktúry. Takáto rôznorodá a komplexná terapeutická škála nám umožňuje veľmi efektívne ovplyvňovanie
postúry. Zodpovedá súčasným poznatkom a terapeutickým snahám, ktoré zdôraňujú pohybový systém ako jeden komplexný
celok. Preto pri chápaní a riešení problematiky postúry nemôžeme chrbticu ako významnú axiálnu zložku mechanicky oddeliť od ostatných zložiek pohybového systému. Pohybový systém musíme chápať holisticky.
Na jednej strane plní svoje základné funkcie - lokomočnú, posturálnu, komunikačnú, manipulačnú (tvorivú) a základné životné
funkcie (respiračnú, nutričnú) (Véle, 1997).
Na druhej strane je pohybový systém citlivým zrkadlom, v ktorom sa premietajú dysfunkcie jednotlivých systémov celého
organizmu. Je najcitlivejším indikátorom postihnutia CNS, a to ako porúch na podklade morfologických zmien (NCMP, DMO),
tak aj porúch funkcie (neurózy, psychózy). Na pohybovom systéme sa ako viscerovertebrálny syndróm prejavujú aj poruchy
systému tráviaceho, srdcovocievneho, atď.
Naopak, chorobné stavy pohybového systému sa prejavujú na iných systémoch, napr. cor kyphoscolioticum, alebo
vertebroviscerálne syndrómy.
Všetky tieto vzťahy môžeme v rôznej intenzite ovplyvniť aj prostredníctvom HT.
Pôsobenie HT na postúru je teda skutočne veľmi komplexné. Chceme však zdôrazniť, že hoci HT ovplyvňuje široké spektrum
rôznych faktorov, z pohľadu jej vplývania na organizmus má dominantné postavenie jej pôsobenie na CNS ako riadiacu zložku.
Samozrejme, mechanicky a pôsobením cez CNS ovplyvňujeme aj výkonnú–muskuloskeletálnu zložku.
Jazdu na koni však možno využiť pri chorých s akýmikoľvek poruchami riadiacich funkcií nervového systému, pretože HT
zasahuje aktívne do riadiacich pochodov CNS.


Pôsobenie HT
Faktory pôsobiace počas HT môžeme rozdeliť na faktory (Hornáček a kol., 1999):
1. pre HT nešpecifické (typické aj pre iné facilitačné metódy: tlak do kĺbov),
2. pre HT špecifické (krok koňa, pohyb vpred atď…) a
3. psychosociálne (sebadôvera atď).
Z nešpecifických prvkov využívaných aj pri iných senzomotorických metódach sa v HT uplatňuje veľké množstvo
proprioceptívnych podnetov, ktorých integrujúcou podstatou je priame i nepriame senzomotorické ovplyvnenie postúry. V HT tak využívame skutočnosť, že posturálne funkcie majú senzomotorickú podstatu.
Zaraďujeme sem taktilnú kožnú stimuláciu, vplyv tepla, cvičenie proti odporu, podpornú reakciu umožňujúcu facilitáciu
extenzorov pri tlaku do kĺbu a flexorov pri ťahu z kĺbu, obrannú reakciu proti pádu, labyrintové reflexy, hlboké šijové posturálne reflexy, bedrové hlboké posturálne reflexy, vyťahovanie skrátených tkanív, iradiáciu podráždení.
Chceli by sme poukázať na jeden z nešpecifických neudávaných faktorov, ktorý považujeme za principiálny – a to na facilitáciu centrálneho posturálneho vzoru (globálneho posturálneho lokomočného vzoru), osobitne cez vzory normálneho držania tela z rôznych štádií kineziologického vývoja (tab.2).
Pôsobenie prvkov pre HT špecifických je podmienené vplyvom koňa a jeho kroku.
Krok koňa ako jedinečný prvok umožňuje pohyb vpred i vzad - bázu motorického vývoja, osobitne vzpriamovania. Súčasne
inscenuje bipedálnu chôdzu - jeden zo základných pohybových vzorov (Zahrádka). Počas kroku nastáva rytmický prenos
trojdimenzionálnych pohybových stimulov na pacienta.
Z neudávaných faktorov chceme poukázať na predpokladané energetické ovplyvnenie pacienta prostredníctvom
energoinformačných procesov (Hornáček, 1999).
Pôsobiace faktory pre hipoterapiu nešpecifické a špecifické


Nešpecifické
- vplyv tepla
- taktilné kožné podnety
- vyťahovanie skrátených tkanív
- podporné reakcie
- cvičenie proti odporu
- obranné reakcie proti pádu
- šijové a bedrové hlboké posturálne reflexy - labyrintové reflexy
- iradiácia podraždení
- uvedomovanie si proprioceptívnych vzruchov pri emotívnom prežívaní pohybu na koni
- facilitácia centrálneho posturálneho vzoru (globálneho posturálno lokomočného vzoru)


Špecifické
- rytmické prenášanie trojdimenzionálnych po- hybových stimulov podmienených krokom koňa - pohyb vzad a vpred ako báza
motorického vývoja
- chôdza v stoji, ako základný pohybový vzorec energetické ovplyvnenie pacienta (neprogramovaný
bioenergoinformačný prenos z poľa zvieraťa na pacienta, akupresúrne pôsobenie počas hipoterapie)
Psychosociálne faktory (ovplyvnenie osobnosti)
HT ovplyvňuje postúru aj nepriamo cez neutralizačno – vyrovnávajúce pôsobenie cez psychickú a sociálnu stránku osobnosti
Ovplyvnením emotivity, pocitov nedôvery, úzkosti, cez ovplyvnenie sebavedomia, sebauvedomenia, ku komunikácii, kooperácii rozvoju intelektových funkcií atď (tab. 3).
Psychosociálne faktory pôsobiace počas hipoterapie
- Zlepšenie sebavedomia a sebauvedomenia - Úprava emotivity
- Obúravanie nedôvery, úzkosti a strachu - Tlmí hyperaktivitu, antipatie a agresivitu - Zlepšovanie kooperácie a
komunikácie - Vytváranie pocitu zodpovednosti, užitočnosti, vzťahu k poriadku, vytrvalosti, húževnatosti -
Podporovanie kreativity, súťaživosti
- Podpora intelektových funkcií (rozvíjanie pozornosti, koncentrácie, rozhodnutí a úprava porúch učenia (dyslexia, dysgrafia,
dysortografia) - Rozvoj správneho sebahodnotenia
- Rozvoj pocitu samostatnosti a kolektívnosti atď.
Spolupôsobením týchto faktorov dochádza k známemu pôsobeniu, úzko súvisiacemu s postúrou:
k úprave svalovej dysbalancie, mobilizácii kĺbov, normalizácii svalového tonusu, zlepšeniu koordinácie pohybu, narúšaniu a
obmedzovaniu vývoja patologických stereotypov (dýchania, abdukcie a extenzie BK, abdukcie RK) a facilitácii tvoby nových
pohybových stereotypov, facilitácii vzpriamovacej reakcie a facilitácii postúroreflexných mechanizmov, rytmizácii organizmu,
reedukácii chôdze, úprave pohybovej symetrie, zlepšovaniu adaptácie na rôznorodé podnety, zlepšeniu statiky a rovnováhy,
facilitácii senzorickej integrácie, úprave rečových porúch, zlepšeniu vitálnej kapacity pľúc atď.
Z nezdôrazňovaných pôsobení, na ktoré by sme chceli poukázať, za principiálne považujeme ovplyvnenie hlbokého
stabilizačného systému (pozostáva z hlbokého autochtónneho spinálneho svalstva, panvového dna, bránice a m. transversus
abdominis), pôsobenie cez svalovo–šľachové slučky, ko-aktiváciu svalových skupín prostredníctvom pohybových synergií typu
uzavretých reťazcov, excentrické cvičenia a využívanie generalizácie zreťazených porúch.

Pôsobenie HT
- facilitácia postúroreflexných mechanizmov - normalizácia svalového tonusu
- rytmizácia organizmu
- úprava koordinácie pohybov
- facilitácia senzorickej integrácie
- narúšanie tvorby patologických stereotypov - úprava patologických stereotypov
- reedukácia chôdze
- zlepšenie rovnováhy
- reedukácia reči
- zvyšovanie sebadôvery
- úprava svalovej dysbalancie
- zapájanie hlbokého stabilizačného svalstva - úprava pohybovej symetrie
- mobilizácia kĺbov
- zlepšovanie adaptácie
- facititácia tvorby nových motorických programov
- zvýšenie emočného vzťahu k cvičeniu - zlepšenie vitálnej kapacity pľúc
- energetické ovplyvnenie pacienta
- kooktivácia svalstva
- pôsobenie pohybových synergií typu uzavretých reťazcov
- excentrické cvičenia využívanie generalizácie zreťazených porúch


Poruchy pohybového systému postihujú pohybový systém ako celok. Charakteristicky sa to prejavuje pri funkčných poruchách,
ktoré sa v rámci pohybového systému zreťazujú. Jedna zmena podmieňuje ďalšiu. Dochádza ku generalizácii funkčných porúch
na viacerých úrovniach.
V oblasti riadiaceho centrálneho nervového systému na úrovni kortiko-subkortikálnej a spinálnej, vo výkonnom
muskuloskeletálnom systéme na úrovni myo-fasciálnej a väzivovo-kĺbovej.
Generalizáciu funkčných porúch pohybového systému (FPPS) môžeme sledovať vo vertikálnej a horizontálnej rovine.
Vo vertikálnej rovine sa môžu poruchy šíriť ascendentne z periférie do CNS (napr. nadmerné písanie podmieni poruchu na
myofasciálnej úrovni: zvýšené napätie flexorov prstov a zápästia, pronátorov, subscapularisu, scalenov a vznik spúšťacích bodov v týchto svaloch. Na väzivovo-kĺbovej úrovni spôsobí blokádu v oblasti zápästia, lakťa, cervikotorakálneho a cervikokraniálneho prechodu s následnou bolestivosťou, poruchou pohybových stereotypov a celkovou predráždenosťou - porucha na úrovni CNS).
Šírenie poruchy descendentne, z CNS do periférie, predstavuje psychický stres, ktorý podmieňuje flekčné držanie trupu a
končatín s následnou svalovou dysbalanciou ,a poruchou pohybových stereotypov, spúšťacími bodmi a kĺbovými blokádami
v axiálnom systéme a v periférii.
Generalizácia v horizontálnej rovine sa prejaví v jednej úrovni. Blokáda v oblasti sakroiliakálneho kĺbu môže podmieniť
blokádu v cervikokraniálnom prechode. Spúšťací bod v jednom svale podmieni spúšťací bod v inom svale.
Ukazuje sa, že kľúčom na pochopenie týchto funkčných súvislostí na mimosegmentálnej úrovni je centrálny program, ktorý
dozrieva v priebehu posturálnej ontogenézy (Kolář, 1998, Lewit, 1998).
A práve predpokladanej stimulácii tohto ontogeneticky starého globálneho posturálno-lokomočnému vzoru, využívaného aj
inými metódami – napr.Vojtovou reflexnou lokomóciou, prikladáme osobitnú dôležitosť pri pôsobení HT, osobitne pri
ovplyvňovaní postúry.
Podľa súčasných názorov porucha statiky nie je len výsledkom preťaženia predtým ideálnej postúry, ale neadekvátneho vývoja
opornej bázy, hlavne do konca I. trimenonu. A práve dozrievanie extenčného držania dojčaťa počas prvých troch mesiacov jeho
vývoja môžeme podľa nášho názoru ovplyvniť aj HT.
Tento druhovo špecifický koaktivačný program synchronizuje aktivitu svalov s antagonistickou funkciou a má formatívny vplyv
na chrbticu ako na osový orgán. Dozrieva na konci 3. mesiaca vývoja dieťaťa. Môžeme ho sledovať na 3-mesačnom modeli
držania tela dieťaťa, ktoré je v princípe podobné s ergonomickým Brüggerovým sedom a korektným sedom pri HT (obr. 1).
Všetky tri polohy sú charakterizované trojflexiou DK, abdukciou v BK, flexiou v LK, addukciou v RK, hlava je najvyšším bodom
tela atď. Rozdielna je len oporná plocha. Chrbát 3-mesačného dieťaťa a sedacia oblasť pri Brüggerovom sede a korektnom sede pri HT (Hornáček, 1999). 3-mesačný model držania tela je výrazom dozrievania centrálneho posturálneho vzoru. Ten má
dominantný formatívny vplyv na centráciu axiálnych aj periférnych kĺbov.
Pri HT využívame teda aj stopy fylogenetického vývoja, ktorými sme pri ontogenéze vývojovo prešli. Keďže ide o supraspinálne
a subkortikálne geneticky zakódované vzory, ktoré sú nenarušené a pretrvávajú, môžeme na nich efektívne budovať terapiu
porúch vyšších riadiacich úrovní.
V HT okrem predpokladanej facilitácie ontogeneticky starého globálneho posturálneho lokomočného vzoru využívame aj
fylogeneticky staré psychomotorické a sociálne vzory popísané Klüverom (1997) a Barreym (napr. olfaktoriálny most, 1997).
Tieto vzory sú nemenné a to nám umožňuje budovať na nich terapiu aj pri najťažších telesných i mentálnych postihnutiach, keďže fylogeneticky mladšie formy komunikácie sú zraniteľnejšie a sú tak omnoho častejšie u pacientov s postihnutím CNS nerozvinuté alebo poškodené.
Facilitáciu globálneho vzoru automatického ovládania polohy tela pri HT podmieňuje predovšetkým senzorická – osobitne
proprioceptívna – aferentácia. Akcentuje ju ko-aktivácia svalových skupín prostredníctvom v súčasnosti v rehabilitácii
presadzovaných pohybových synergií typu uzavretých reťazcov. Pri nich sú akrá punctum fixum a trup punctum mobile. A to je
aj HT!
Predpokladáme, že HT facilitujeme aj stereognóziu a stereoskopiu. To je veľmi dôležité, lebo bez optického a hmatového
zvládnutia priestoru, v ktorom sa bude pohyb vykonávať, nemôžeme vykonávať obratný pohyb.
Aj to sú dôvody, prečo podľa nášho názoru môžeme začínať s HT už u niekoľkomesačných detí, hoci (a aj preto, že) posturálna
funkcia dozrieva až do 3. roka. Využívame polohovanie na bruchu, chrbte a boku, neskôr sed. Deti v závislosti od vývojového
veku a klinického stavu napolohujeme napr. do vzorca normálneho držania tela na konci I. , alebo II. trimenonu atď.
Predpokladáme, že jednotlivými polohami facilitujeme postupne jednotlivé vývojové fázy posturálnej ontogenézy: štádium
samostatných pohybov končatín, plazenie, lezenie, sedenie, chôdzu, jemnú motoriku. Ide o nové terapeutické postupy v HT. Preto sú v dynamickom vývoji a stále sú ešte intenzívne modifikované (Hornáček, 2003).
V poslednom období sa ukázalo, že pri chronických recidivujúcich poruchách postúry hrá rozhodujúcu úlohu hlboký stabilizačný
systém. A práve pohybové synergie typu uzavretých reťazcov, ako je HT, funkčne uprednostňujú a pozitívne ovplyvňujú
fyziologické stabilizačné aktivity hlbokých autochtónnych svalových systémov. Tie sa terapeuticky inak ťažko ovplyvňujú.
Okrem stabilizujúceho autochtónneho svalstva samotnej chrbtice priraďujeme k hlbokému stabilizačnému systému aj bránicu,
panvové dno a m.transversus abdominis. Posturálna funkcia týchto svalov sa uplatňuje až pri bipedálnej postúry, teda ľudskej. Ide o svaly, ktoré sú u ostaných živočíchov vertikálne a horizontálne sú až u človeka (primáty, kengury, ojedinele medveď). Vo
vývojovej kineziológii platí, že čím neskôr sa uplatňuje určitá štruktúra, tým je zraniteľnejšia. Aj preto sú tieto, z hľadiska postúry významné štruktúry, najzranitelnejšie a súčasne ťažko ovplyvniteľné.
Pri hypokinéze a jednostrannom statickom preťažovaní dochádza postupne k funkčným a neskôr aj tkanivovým zmenám na
stabilizujúcom hlbokom autochtónnom svalstve samotnej chrbtice, tzv. dynamických ligamentách - mm. multifidi, semispinales
atď. (Basmajian). Tieto zmeny sú dnes považované za prioritné pri vzniku intervertebrálnej instability (Panjabi). A práve poruchu pohybovej funkcie pri dorzalgiách chápeme dnes hlavne ako poruchu stabilizácie (Krobot, 1997).
V priebehu HT sa pri striedavom poklesávaní panvy pacienta do lateroflexie stimulujú a cielene posilňujú najmä
monosegmentálne mm. rotatores a mm. multifidy, ktoré majú kľúčovú úlohu pri segmentálnej stabilizácii chrbtice. Počas týchto minimálnych pohybov dochádza aj k mobilizácii pohybových segmentov, a tým k odstráneniu kĺbovej hypomobility, čo spolu s excentrickým tréningom monosegmentálneho svalstva stabilizuje segmentálnu hypermobilitu. Podľa Lowettovho pravidla pri postavení bedrovej chrbtice v lordóze a lateroflexii dochádza v segmente k rotácii na opačnú stranu. Pri navážení sa na stranu s rotáciou chrbtice ku kontralaterálnej strane zaťaženého tuber ossis ischii dochádza k svalovej stabilizácii chrbtice v napriamení, a to dáva možnosť cieleného tréningu krátkych rotátorov. (Rothaupt a kol., 1997). Zaujímavý dôkaz o pozitívnom vplyve HT na propriocepciu z hlbokých autochtónnych svalov priniesla Jenčíková a kol. (2003) u pacientov s funkčnými posturálnymi poruchami bez dysfunkcii vestibulárneho aparátu. Stojom so zavretými očami na molitane vyradila zrakovú a významne  minimalizovala proprioceptívnu zložku z nôh. Pacienti odkázaní na vestibulárny aparát a propriocepciu, najmä v cervikálnej a lumbosakrálnej oblasti, vykazovali štatisticky významné zlepšenie pri stabilometrii, v parametroch celkovej plochy statokinezigramu, celkovej dĺžky statokinezigramu a pri porovnaní kvadratickej odchýlky, ktoré charakterizujú celkovú stabilitu vzpriameného stoja nezávisle od smeru výchyliek.
Z pohľadu HT je významné aj to, že autochtónne svalstvo reaguje už pri predstave pohybu, čo je u ľudí tešiacich sa na HT veľmi časté. Predstava je potencovaná ešte i rozšírením spektra počtu senzorických podnetov (zrakových, kožných) pri HT.
HT významne ovplyvňuje aj bránica, ktorej posturálna funkcia je veľmi úzko spojená s funkciou respiračnou: bránica je dýchací
sval s posturálnou funkciou a brušné svaly sú posturálne svaly s dýchacou funkciou (Skládal a kol., 1979).
Význam pôsobenia HT na bránicu, a tým na postúru je aj v tom, že hoci ide o podnety s relatívne nízkou intenzitou, práca bránice, a tým následne aj dýchanie pretvára a ovplyvňujú postúru celý život a výrazne pôsobia aj na psychiku.
Pri dychovej mechanike a správnej postúre hrá významnú úlohu aj panvové dno a práve HT je jednou z najúčinnejších metód
jeho ovplyvnenia.
Význam pôsobenia HT na postúru cez hlboký stabilizačný systém vidíme v dnes akceptovanom tvrdení, že stabilitu bedrovej
chrbtice zabezpečí celá brušná dutina. Pôsobí ako predná opora chrbtice a stenou brušnej dutiny je nielen brušné svalstvo, ale aj bránica a panvové dno. V oblasti krčnej je to autochtónne svalstvo hlbokých krčných flexorov.
Na základe nových neurofyziologických poznatkov všetky zložky pohybového systému nadväzujú na seba a vytvárajú
anatomicko funkčné celky - slučky. Pohybové programy sa realizujú práve prostredníctvom týchto svalovo šľachových slučiek,
ktoré zodpovedajú základným primitívnym pohybovým mechanizmom.
Svalové slučky integrujú funkciu osového orgánu s funkciou končatín a oprávňujú chápanie posturálno–lokomočného systému
ako funkčného celku. To využívame v HT, keď prostredníctvom svalovo-šľachových slučiek cez osový aparát ovplyvňujeme
končatiny a jemnú motoriku a naopak, cez končatiny osový aparát. Pri HT ovplyvňujeme aj významný reťazec súvisiaci s Sreflexom (Silverstolp-Skoglundovým fenoménom), pozostávajúci hlavne z hlbokého stabilizačného systému: autochtónne
svalstvo chrbtice, m. transversus abdominis, bránica a panvové dno.
Vzájomné prepojenie medzi kineziologickým programom a anatomickými štruktúrami nám tak nielen podmieňuje vytváranie
zreťazených porúch na vertikálnej úrovni (CNS – kĺb – sval alebo sval – kĺb -CNS)) a horizontálnej (sval – sval, alebo kĺb –
kĺb), ale umožňuje nám aj ich liečebné ovplyvňovanie súčasne na viacerých úrovniach. Generalizáciu funkčných porúch možno
teda komplexne ovplyvniť nielen technikami využívajúcimi fenomém bariéry, ale aj prostredníctom pohybovej liečby zameranej
na posturálno lokomočné programy, kam môžeme zaradiť aj HT.
Intenzívne pôsobenie HT na postúru je podmienené aj pôsobením protiodporovej a rotačnej zložky. Pri HT okrem izometrického typu cvičenia pôsobí aj excentrický typ cvičenia. Dochádza pri ňom k maximálnej proprioceptívnej facilitácii pre súčasnú aktiváciu svalových vretienok a šľachových teliesok. Excentrický typ cvičenia najlepšie podporuje aj väzivovú strómu.
Neovplyvňujeme takto prednostne zvýšenie rozsahu kĺbnej pohyblivosti, ale ovládanie stabilizačnej zložky pohybu – posturálnu
zložku, primárnu podmienku pohybu.
Osobitným špecifickým prvkom pôsobiacim pri HT je ovplyvnenie energoinformačého (e-i) systému človeka. Niektoré jeho
funkčné porcie sú čakry, mikrosystémy a akupunktúlne meridiány a body. Projekcia sekundárnych a terciálnych prejavov
energoinformačného systému sa nazýva biopole alebo aura.
Akupresúrnym pôsobením na pacientovom tele ovplyvňujeme komplexne celý organizmus. Stimulujeme body a dráhy, ktoré majú úzky vzťah k pohybovému systému (VU), ale aj dráhy s afinitou k iným systémom (tráviaci), a tak nepriamo cez
viscerovertebrálne vzťahy ovplyvňujeme postúru. Predpokladáme, že postúru ovplyvňujeme aj priamym pôsobením na čakrový
systém, osobitne na 1. a 2. čakru.
Ovplyvnenie postúry cez energetické posilnenie biopoľa pacienta predpokladáme aj pôsobením biopoľa koňa, poprípade
zúčastnených - terapeuta a rodiča, na oslabené biopole pacienta.
Predpokladáme, že energetická zložka e-i procesov sa prejavuje viac pri HR a informačná zložka viac pri pedagogickopsychologickom jazdení.
Na základe našich skúsenosti, že aj u niekoľkomesačných detí môžeme vykonávať prvky PPJ, využívajúc u nich fylogeneticky
staré mechanizmy vzorov správania a energoinformačné procesy, predpokladáme, že tieto mechanizmy môžeme využívať aj pri ťažkých poruchách postihujúcich duševnú činnosť človeka.
Najdostupnejšia terapii je periférna patológia. Prejavuje sa reaktívnymi zmenami, ktoré sú zákonité a stereotypné v rôznych
anatomických štruktúrach. Periférne zmeny z pohľadu horizontálnej generalizácie prepracovali a nimi ovplyvňovali celý
pohybový systém rôzne školy.
Zjednodušene možno zhrnúť, že ovplyvnenie kĺbových dysfunkcií pri funkčných poruchách pohybového systému zdôrazňovali
chiropraktici. Ovplyvnenie kože a jej zmien preferuje Hermachová (2001). Na význam ovplyvnenia zmien fascií poukázali
osteopati. Ďalší sa zameriavajú na citlivé a presiaknuté periostálne body. Úpravu svalovej dysfunkcie zdorazňujú Brügger a Janda.
Cez spúšťové body (trigger point - TP) začali myofasciálnu bolesť ovplyvňovať Travellová so Simonsom (1983).
Z pohľadu patogenetického terapeutického prístupu možno však dnes povedať, že je relatívne jedno, na ktorej úrovni periférnej dysfunkcie do porúch pohybového systému vstupujeme, a preto každý z týchto terapeutických postupov môže byť úspešný.
Ovplyvnením napr. primárneho TP ovplyvníme asociatívne TP, ale aj kožné zmeny, svalový spazmus a kĺbovú blokádu. Cez
hociktorú z týchto štruktúr môžeme dosiahnuť parciálnu úpravu ostatných periférnych a nepriamo aj centrálnych dysfunkcií. Vždy
totiž vstupujeme do globálneho vzoru, dozrievajúceho v treťom mesiaci normálneho vývoja novorodenca (Kolář, 2001).
Pri HT však pôsobíme súčasne na všetkých úrovniach: facilitujeme centrálny posturálny program a súčasne ovplyvňujeme
všetky jeho výkonné zložky: rytmickým pohybom mobilizujeme kĺby, súčasným pôsobením tepla a vyťahovaním skrátených
svalových skupín a zároveň posilňovaním oslabených svalových skupín ovplyvňujeme svalové dysbalancie, TP, fascie a kožu.
Pôsobenie HT na postúru je skutočne veľmi komplexné. Keďže rehabilitujeme predovšetkým riadiacu zložku – CNS, a nielen
výkonnú – myoskeletálnu, je dôležité jej pôsobenie.v oblasti riadiaceho centrálneho nervového systému na rôznych vývojových
úrovniach vrátane fylogeneticky a ontogeneticky starých programov. Tie sú nemenné, čo nám umožňuje budovať na nich terapiu aj pri najťažších telesných i mentálnych postihnutiach.


Literatúra
1. BASMAJIAN, V. J.: Muscle Alive, 4th printing. Baltimore, Wiliams and Wilkins 1978
2. BARREY, J-C.: The Horse and its Spaces. Scientific and Educational Journal of Therapeutic Riding, 1997. Pp. 31 -48
3. GÚTH, A. a kol.: Vyšetrovacie metodiky v rehabilitácii pre fyzioterapeutov. Bratislava, Liečreh Gúth 2004
4. HERMACHOVÁ, H.: O kožním vnímání, jeho změnách a ovlivění. Rehabil. fyz. Lék., 8, 2001, č. 4, s.182 - 184.
5. HORNÁČEK, K: Basal, though overlooked factors affecting posture in therapeutic riding. XI. International Congres – The complex influence
of therapeutic horse riding. Budapest, 11. – 14. jún 2003, Budapest
6. HORNÁČEK, K.: Supposed bioenergy informational processes during therapeutic riding. Scientific and Educational Journal of Therapeutic
Riding, 1999. Pp. 58-64
7. HORNÁČEK, K. - THURZOVÁ, E.: Dynamizácia sedu - prevencia bolesti chrbta. Rehabil. fyz. Lék. 5, 1998, č. 4, s.152 - 154
8. JENČÍKOVÁ, A. - HORNÁČEK, K. - LEŽOVIČOVÁ, H.: Využitie hipoterapie u ľudí s posturálnymi poruchami. XIV. Zjazd spoločnosti FBLR,
14 – 15. V. 2004, Tr. Teplice
9. KLÜVER, C.: Presumptions for Psychoterapy with the Horse. Scientific and Educational Journal of Therapeutic Riding, 1999. Pp. 16 - 30
10. KOLÁŘ, P.: Senzomotorická podstata posturálních funkcí jako základ pro nové přístupy ve fyzioterapii. Rehab. Fyz. Lék. 5, 1998, č. 4, s.142
- 147
11. KOLÁŘ, P.: Systematizace svalových dysbalancí z pohledu vývojové kineziologie. Rehab. Fyz. Lek., 8, 2001, č. 4, s. 152 - 164
12. KROBOT, A.: Klinická aplikace “pohybových řetezcú.” Rehabilitácia, 30, 1997, č. 1, s. 4 - 8
13. LEWIT, K.: Chains of Lesions (Některá zřetezení funkčních poruch ve svělte koaktivačních svalových vzorcu na základe vývojové neurology).
Rehabil. fyz. Lék., 5, 1998, č. 4, s. 148 - 151
14. ROTHAUPT, D. - LASER, T. - ZIEGLER, H.: Die Orthopädische Hippotherapie als Sonderform der medizinischen Trainingstherapie.
Krankengymnastik, 49, 1997, Nr. 5, S. 768 - 776
15. SKLÁDAL, J. - ŠKARVAN, K. - RUTH, C. - MIKULENKA, V.: Posturální funkce bránice. Čs. Fysiol., 1979, 19, s. 297 – 280
16. TRAWELL, J.G. - SIMONS, D.G.: Myofascial pain and dysfunction. The trigger point manual. Baltimore, London, Wiliams and Wilkins, 1983
17. ZÁHRADKA, L: Hipoterapie. In: Kulichová J. a kol.: Hipporehabilitace. Praha, Grér a syn, 1995
18. VÉLE, F.: Kineziologie pro klinickou praxi. Grada Publishing, Praha 1997, s. 272
Kontaktná adresa: K. H., FRO Bezručova 5, pri FN Mickiewiczova 13, 811 69 Bratislava

M2QwY2Q4Z